Naučená
bezmocnosť

Poznáme množstvo traumatických udalostí, ktoré môžu ľudia a zvieratá kontrolovať len málo, alebo vôbec nekontrolovať. Keď organizmus zistí, že nemôže urobiť nič, ani utiecť, ani odvrátiť takúto udalosť, môže sa vyskytnúť reakcia, ktorú voláme naučená bezmocnosť (learned helplessness) (Hall a kol 1997).

Naučená bezmocnosť má 3 zložky: emočnú, motivačnú a kognitívnu (Hall a kol 1997).

Ako prvé, organizmus zažije emočný rozvrat, silný zážitok v situácii, v ktorej nemá nad udalosťami kontrolu. Po druhé, organizmus prežije redukciu motivácie, správa sa pasívne, „vzdáva sa“, vyvíja len malé úsilie uniknúť škodlivému podnetu. Po tretie, a to je zo všetkého najvážnejšie, sa vyskytne kognitívny deficit, ktorý sa prelína so schopnosťou organizmu vnímať vzťahy v iných, podobných situáciách, v ktorých je možná kontrola (Hall a kol 1997).

Seligmanov experiment so psami (Hall a kol 1997).

• Krok 1 – pes bol umiestnený do debny. Periodicky sa ozval zvuk, po ktorom pes dostal bolestný, ale telesne neškodný elektrický šok. Pes spočiatku kňučal a pobehoval dokola. V jednom okamihu preskočil prekážku v strede debny. V tom okamihu zvuk i šok prestali. Postupujúcimi pokusmi pes skákal cez prekážku stále rýchlejšie, prípadne čakal pred prekážkou a po zaznení signálu ju preskočil, a tým sa vyhol elektrickému šoku.
• Krok 2 – v ďalšej etape bol iný pes najskôr umiestnený do obmedzeného priestoru, takže sa nemohol pohybovať a dostal mnoho krátkych šokov. Keď sa tento pes dostal o deň neskôr do prepravnej debny ukázali sa rozdiely. Aj keď sa stalo, že druhý pes náhodou preskočil prekážku, nikdy sa nenaučil špecificky reagovať tak, aby preskočením prekážky unikol. Namiesto toho sedel alebo pasívne ležal a zavýjal až kým zvuk a dráždenie neprestali.
• Rovnako ako prvý pes, skoro všetky ďalšie sa naučili preskakovať prekážku, aby utiekli a vyhli sa nepríjemnej simulácii. Naopak, väčšina psov, ktorí dostávali nekontrolovateľné šoky, sa správala ako druhý pes – ukázali len slabé alebo vôbec žiadne výsledky učenia sa reakcii preskakovania prekážky.
• Táto naučená bezmocnosť sa demonštrovala nielen na psoch, ale aj na mačkách, rybách, potkanoch a ľuďoch.

Ľudia, ktoré sú nútení pasívne vydržať škodlivé podnety, sú v podstatne väčšom emočnom strese a telesnej nevoľnosti ako ľudia, ktoré sú vystavení rovnakej situácii a môžu ju ukončiť. Zvieracie subjekty z experimentov, ktoré boli nútené vydržať škodlivú simuláciu, mali väčšiu pravdepodobnosť, že u nich vzniknú žalúdočné vredy, strata váhy, strata apetítu a iné symptómy silného emočného stresu (Hall a kol 1997).

Ak zubár napríklad povie dieťaťu, že jeho zákrok bude bolieť, dáva tým dieťaťu signál nebezpečia. Dieťa bude ustrašené, kým nebude lekársky zákrok hotový. Pokiaľ však zubár dieťaťu zakaždým povie, že „to nebude bolieť“, ale bolesť sa v skutočnosti niekedy objaví, dieťa nemá k dispozícii žiadny signál bezpečia ani nebezpečia a začína byť veľmi úzkostlivé vždy, keď sa ocitne v ordinácii. Mnohí z nás prežívajú v dospelosti úzkosť v situáciách, kedy sa bez predchádzajúceho varovania môže stať niečo nepríjemné. Nepríjemné udalosti sú samozrejme nepríjemné, ale nepredvídateľné nepríjemné udalosti sú úplne neznesiteľné (Hoeksema a kol 2012).

Z príkladu vyplýva, ak sú subjekty vystavené neuniknuteľnému stresu len krátko, naučená bezmocnosť bola len prechodným javom, ktorý sa rýchlo zvládol. Opakované vystavovanie stresovým podmienkam môže viesť k silným emočným reakciám a prolongovaným motivačným a kognitívnym deficitom (Hall a kol 1997).

Naučená bezmocnosť vysvetľuje fenomény ako syndróm týranej ženy či dlhodobo nezamestnaných. Touto teóriou vieme napríklad vysvetliť aj to, prečo sa väzni v koncentračných táboroch nebúrili častejšie proti svojim nacistickým väzniteľom. Dospeli k presvedčeniu, že ich situácia je beznádejná, a preto sa ani nepokúsili o útek (Hoeksema a kol 2012).

Dweckov experiment so žiakmi (Hall a kol 1997).

• Žiaci boli rozdelení do 2 skupín a v rozsiahlom programe riešili problémy.
• V jednej skupine sa deti naučili brať zodpovednosť za svoje zlyhania a pripisovať ich nedostatku úsilia.
• V druhej skupine mali deti len zážitky úspechu.
• Následne všetky deti dostali veľmi ťažké úlohy, a tak mnohé z nich neboli schopné ich vyriešiť.
• Výkon u detí, ktoré mali predtým len zážitky úspechu upadal, ale výkon detí, ktoré boli trénované, aby brali osobnú zodpovednosť, sa udržal alebo zlepšoval.

Seligman s kolegami neskôr naučenú bezmocnosť rozdelili ešte na dva typy:

• Univerzálna bezmocnosť – je to pocit bezmocnosti, kedy človek verí, že so situáciou, v ktorej sa ocitol nedokáže nič urobiť. Verí, že nikto mu nedokáže pomôcť a zmierniť jeho ťažkosti a bolesť.
• Osobná bezmocnosť – je to situácia, kedy človek verí, že ostatní môžu nájsť riešenie, ako sa vyhnúť bolesti a nepohodliu, ale bez cudzej pomoci nedokáže urobiť nič.

Oba typy môžu viesť k depresii. Rozdiel je len v tom, či títo ľudia za svojou bezmocnosťou hľadajú vonkajšie alebo vnútorné dôvody pre svoje problémy.